Dnešný poprázdninový upršaný deň gymnazistov aj ich učiteľov potešil svojou prítomnosťou známy slovenský spisovateľ Jozef Banáš. Prišiel síce primárne predstaviť svoju knihu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi – Prebijem sa! Štefánik - Muž železnej vôle – ale jeho príhovor k nadmieru pozorným poslucháčom bol najmä o tom, čo môže dokázať každý človek. Základným predpokladom pre dosiahnutie akéhokoľvek cieľa je – mať ho a disciplinovane robiť všetko pre jeho dosiahnutie. Aké jednoduché, ale aj zložité zároveň.
Majster Banáš si svoj celoživotný cieľ – stať sa spisovateľom splnil v 57 rokoch – a dodnes toho stihol napísať dosť veľa. Spomeňme najmä jeho výborné prozaické diela – Idioti v politike, Zóna nadšenia, Zastavte Dubčeka!, Kód 9, Sezóna potkanov, Posledná nevera, Kód 1, Velestúr, Kód 7, Somár je Švajčiar, dramatické diela – Tréning na štátnika, No comment, Delírium „P“, z literatúry faktu – Politicum tremens a už skôr spomínané dielo Prebijem sa! Štefánik – Muž železnej vôle.
KOMENTÁR Jozefa Banáša k dnešnej slovenčine i k „vykoreňovaniu sa“.
Namiesto "Domu detí" postavíme "Kidhouse", prvá slovenská krčma v Bratislave sa volá "First Slovak Pub", už nemáme úroveň, ale level, prekvapenie nevyjadrujeme lasicovským fíha, ale čudným zvolaním wow, nie sme vyrovnaní, ale kúloví, nemáme prínosy, ale benefity, namiesto úveru je kredit, nekontrolujeme, ale čekujeme, nákupné strediská nahradili šopingcentrá, nechali sme si vziať Karkuľky, Lomidrevov, Valibukov, Šípkové Ruženky, Jankov Hraškov a nahradili sme ich Mekgajvermi, Mekkvínmi, Barbinami, Šrekmi, Alfmi, zákony v Národnej rade slovenskej republiky (sic) už netvoríme, ale kreujeme, namiesto súhrnu správ máme hedlájny, gazdovský dvor sme nahradili farmou a a z neznámych dôvodov sme sa zbavili slovenského roľníka a namiesto neho inštalovali farmára.
Pokiaľ žije jazyk, žije aj národ, ak jazyk umrie, umiera aj národ a s ním aj jeho duch. Človek bez koreňov má viacero výhod – nemá sebavedomie, hrdosť, je manipulovateľný, ovládateľný, nerepce, poslúcha, drží hubu a krok a "maká".
Majstre, ďakujeme za váš čas a ochotu prísť medzi nás – a nech vám to píše!
IDIOTI V POLITIKE (úryvky)
ŽENY V POLITIKE
„Ženy mávajú celulitídu. Preto Boh nemôže byť žena.“
Rita Rudner
Mary Wollstoncratová vo svojej publikácii „A Vindication of the rights of Woman“ (Obhajoba práv žien) vydanej v Británii v roku 1792 tvrdila, že ženy majú rovnakú schopnosť chápať rozumové skutočnosti ako muži. Odvtedy ubehlo viac ako dvesto rokov a ženy sa v politike objavujú rovnako zriedkavo, hoci ich schopnosť vnímať rozumové skutočnosti sa nezmenila. Dá sa to vysvetliť dvoma spôsobmi – alebo nie je pravdou, že ženy sú schopné chápať rozumové skutočnosti, alebo politika sama osebe nie je rozumovou skutočnosťou. Keďže ženy sa vo svete úspešne presadzujú v rozumových odboroch, ako sú veda, pedagogika, medicína, literatúra, umenie, gastronómia, a dokonca posilňujú svoje pozície nielen vo fitcentrách, ale aj vo vojenstve či kozmonautike, treba sa s plnou vážnosťou spýtať, či problém nie je v politike, a nie v ženách. Apologéti politiky vysvetľujú neúčasť žien v tejto „akože“ rozumovej skutočnosti tým, že politika je vraj pre ženy príliš abstraktná. Žena si údajne nevie predstaviť, čo znamenajú pojmy – riešiť záležitosti svetovej politiky, vedenie vojny, vraždenie, intrigy, boj o moc, koalícia či opozícia. Žena sa podľa „hoministov“ (opak feministiek) historicky vyvinula ako tvor, ktorej úlohou je prinášať nový život, zaisťovať rod, vychovávať nové pokolenie, dávať svojmu okoliu lásku, nespávať, keď sú deti choré, starať sa o chod domácnosti, vytvárať mužovi podmienky pre jeho rozumovú prácu. Všetky tieto činnosti sú veľmi konkrétne. Muž, ktorý denne od rána do večera rieši problémy svetovej alebo aspoň domácej politiky, nemá čas zaoberať sa vecami nepodstatnými. Prenecháva ich žene a kým ona nespí pri dieťati, ktoré má horúčku, muž tvrdo chrápe, uťahaný z riešenia problému globálneho otepľovania, vojny v Iraku, poklesu svetových zásob plynu, šírenia choroby šialených kráv a iných dôležitých vecí. Tento stereotyp pretrváva až do chvíle, keď žena ochorie, odíde za matkou alebo sa prosto s mužom poháda a odoprie vykonávať pre neho „nepodstatné“ veci. Vtedy si muž uvedomí, že voľby v Spojených štátoch či uväznenie Chodorkovského sú síce dôležité, ale zasa nie až tak, aby mohol ísť do práce v spodnej bielizni používanej sedem dní, pokrčenej košeli, smradľavých ponožkách, hladný a nemilovaný.
Muži to neradi priznávajú, ale skutočným dôvodom, prečo ženy v politike nie sú, je ten, že muži ich tam jednoducho nechcú. Ak by totiž ženy výraznejšie vstúpili do politiky, museli by si muži prať spodnú bielizeň sami a problémy svetového mieru by riešili ich manželky. Pritom ženy v politike sú požehnaním pre národ. Teda, pre tú časť národa, ktorá tvorí najbližších rodinných príslušníkov žien v politike. Len manželia političiek vedia, aká je slasť mať ženu na zasadaní Rady Európy s pocitom týždňa „tutovej“ slobody. Horšie je na tom paradoxne tá časť národa, ktorá za manželky političky nemá.
Muž je v podstate nespoľahlivý človek, pretože nikdy nemáte istotu, či nepovie pravdu. Žena, naopak, pravdu hovorí vždy. U politikov sme si zvykli, že kadiaľ chodia, tade rozprávajú. Ženy sú známe svojou mlčanlivosťou, ktorá je v politike dôležitá. Ženy sú aj šikovnejšie ako muži. Na rozdiel od nich dokážu vykonať malú potrebu bez použitia rúk, čo im umožňuje bezproblémové telefonovanie z mobilu. Aj sa v priemere učia lepšie ako muži. Je teda najvyšší čas, aby sa svetový politický patriarchát zmenil.
